000044 1

Mm x nosene

When I was approached by Nosene about a collab I was excited. The collection is called Renewals for which Nosene collaborates with various designers on reworking garments. My task was to rework 5 white shirts. Discussing the details I learned that Nosene supports an organisation which helps women who are or were victims of domestic violence with a percentage from sales of this collection.

The organisation is called MYMAMY (www.mymamy.sk) and it offers counselling, therapy, legal advice and temporary shelter to victims of domestic violence and their children. They are also actively raising awareness about the issues connected to domestic violence, gender equality and participate in efforts to break the taboo surrounding the topic of domestic violence.

Scroll down for the Slovak version.

000016 2
000022 3

My story

As I was reading MYMAMY’s blog, something became very clear. I didn’t want to contribute to the silence, the taboo and the sense of shame surrounding this topic anymore. I had to share my own personal story publicly.

One of my earliest memories is actually connected to my mom and dad fighting endlessly. I remember I was very scared for my mom because she was (and still is) the most precious person in the world to me and I didn’t want to lose her. I was lying in my bed in my room at night, trying to tune out my dad’s loud insults and my mom’s uncontrollable sobbing from behind the closed door. I was singing a song in my head on a loop. I have no idea which one, but I think it was by Toni Braxton. I was about 4 years old. I also remember how my mom went to the hospital with pneumonia and didn’t come back for many weeks. When her cough stopped but the pain didn’t, it turned out she had a broken rib too… The doctor inquired, but she kept silent.

After 2 and a half years of my dad refusing to sign the divorce papers, when I was 6 my parents were finally divorced. The already frustrating situation was exacerbated by the court trying to apeal to my parents’ intellect (my dad being an architect and mom a chemical engineer) and to save and keep the family together. 4 months after the divorce was complete we finally left the apartment where we lived with my dad and I was very happy. Of course I didn’t understand much about what was happening, I just knew that we were safer elsewhere. I was forbidden to tell him where we moved. Now I completely understand why.

Although I was never physically hurt when my father was violent with my mother, I was a part of it sometimes. He would hold me in his arms, while spitting at my mother in between swear words. I think he thought I wouldn’t remember, so it could forever be between those four walls, him and her. My mom was too scared to go to the police and not even her own sister believed her, saying that maybe my mom somehow deserved it.

When I challenged my father later in my teen years to tell me about this time, challenged him to apologise and express regret, he denied everything. He acted like it never happened, he would shake his head and say that I had it wrong. I asked him multiple times on multiple occasions. He always denied it.

Of course this early experience affected how I look at men. After we moved, my mom found herself a wonderful partner and they’ve been together for 20 years now. So it’s not like I didn’t have a dad growing up. I had a great one, he was just not my biological dad. It’s crazy tho, how these few years with my bio-dad left such a mark. He was very difficult to deal with even after the divorce; first fighting in court to be given custody of me, later not paying alimony as agreed in court.

In my romantic relationships I generally find it hard to trust, at times I’m insecure struggling to find self-worth and obsessed with financial independence. I feel like it must correlate with experience of domestic violence as a child. This is my dad’s legacy. And I never even heard him say ‘sorry’.

Me and my bio-dad, we talk and meet. We’re something like friends; few times a year we tell each other what’s new over some food. This was only possible for me, because of my mom’s big effort over and over explaining that what he had done was to hurt her, not me. I’m 28, so more than two decades later, I find myself crying 5 minutes into a documentary about domestic violence while doing research for the Renewals collection. Experiencing domestic violence is one of those things that even if you got over it, moved on and maybe even forgave the perpetrator, it stays with you forever. As I was talking to my mom, asking her permission to talk about this publicly, she said she’s over it and that it’s all in the past. However, after about 20 minutes of talking about it, she had to stop, because it was getting to her again.

000034 4
000024 5

Gendered issue

Organisations such as MYMAMY remind us, that domestic violence is not a women’s issue. It is mainly a men’s and societal issue thanks to societal norms which still allow men to think about women like punching bags for their hurt egos, or to project their toxic masculinity in a violent way. Violence perpetrated in a private space, at home, is not visible to the public, so it’s crucial to break the barrier of silence and ignorance. This in turn will contribute to more empathy, less victim blaming and more credibility in the victims’ statements.

000011 6
000031 7
000016x 8
000041 9

Stronger than yesterday

My story is not a story of a journey ending with forgiveness. I’m not there yet. Apart from breaking the taboo, I wanted to share this part of me and gain a sense of catharsis.

My mom’s story of successfully overcoming fear, her resilience and rebuilding from scratch is a powerful one and not unlike many others out there. Even after this life-changing traumatic experience she was able to find love again, raise a kid and give it a comfortable and stable childhood full of joy and happiness. I’m proud to be her daughter, of her courage to shed the shame and let me share our story and forever grateful for everything she did for me against all odds.

And yes, that was a Britney reference ; )

000020 10

You can support Mymamy by purchasing Mm reworked shirts in Nosene shop in bratislava.

Special thanks to Tammy for modelling alongside me and my mom.

000007 11

Mm x Nosene

Za posledný rok, ktorý pôsobím ako značka, ste na Slovensku nemali šancu odo mňa vidieť ešte nič. Až doteraz! Mala som vekú radosť, keď ma oslovili z Nosene. Ich kolekcia Renewals, je zložená z kolaborácii s rôznymi dizajnérmi, ktorí upcyklujú 2nd hand oblečenie. Keď sme sa rozprávali o detailoch, zistila som, že Nosene podporuje organizáciu, ktorá percentom z predaja tejto kolekcie pomáha ženám – obetiam domáceho násilia.

Táto organizácia sa volá MYMAMY (www.mymamy.sk) a ponúka týmto ženám a ich deťom poradenstvo, terapiu, právne poradenstvo a dočasné núdzové ubytovanie. Taktiež sa aktívne podieľajú na zvyšovaní povedomia o problematike domáceho násilia, rovnoprávnosti pohlaví,  detabuizácii tejto témy a zvýšeniu účinnosti prevencie v oblasti násilia vo vzťahoch.

Môj príbeh

Čítajúc ich blog, niečo mi začínalo byť veľmi jasné. Už  viac nechcem prispievať k tichu, tabu a pocitu hanby okolo tejto témy. Chcem sa podeliť o moju vlastnú skúsenosť verejne.

Jedna z mojich najstarších spomienok je spojená s donekonečna hádajúcimi sa rodičmi. Pamätám sa, ako veľmi som sa bála o moju mamu, lebo bola (a stále je) pre mňa ten najvzácnejší človek na svete a nechcela som ju stratiť. Ležala som v noci  v posteli v mojej izbe, snažiac sa nepočúvať otcove hlasné urážky a mamine nekontrolovateľné vzlykanie spoza zavretých dverí. Spievala som si v hlave nejakú pesničku dokolečka. Neviem už presne, ale myslím, že bola od Toni Braxton. Mala som 4 roky. Tiež si pamätám, ako mama šla do nemocnicne so zápalom pľúc a nevracala sa zopár týždňov. Keď jej kašeľ utíchol, ale bolesť nie, ukázalo sa, že mala aj zlomené rebro…Doktor sa pýtal, ale ona nič neprezdradila. Nechcela, aby som mala oficiálne otca násilníka. A sprevádzal ju pocit viny, že to ona mi zle vybrala otca.

Moji rodičia sa konečne rozviedli, keď som mala 6 rokov. Po dva a pol roku otcovho odmietania podpísať rozvodové papiere. K tomu prispelo aj to, že otec je inžinier architekt a mama inžinierka chémie a súd sa stále snažil apelovať na ich intelekt a zachovať rodinu. Štyri mesiace po rozvode mama konečne našla ubytovanie a mohli sme odísť z bytu, kde sme bývali s otcom a ja som bola veľmi rada. Samozrejme, že som nevedela, o čo presne ide, ale vedela som, že budeme v bezpečí iba niekde inde. Mala som zakázané mu povedať, kam sme sa presťahovali. Dnes úplne chápem prečo.

Aj keď mne otec nikdy fyzicky neublížil, keď bol násilný k mame, niekedy som bola toho súčasťou. Držal ma v náručí, zatiaľ čo pľul na moju mamu pomedzi nadávky. Myslím, že si myslel, že ja si toto pamätať nebudem, a že to zostane navždy iba medzi tými štyrmi stenami, ním a ňou. Moja mama sa ho príliš bála na to, aby šla na políciu, keďže ani jej vlastná sestra jej neverila, hovoriac, že ho moja mama možno “iba” vyprovokovala.

Keď som otca vyzvala, aby mi porozprával o tomto čase, vyzvala ho, aby sa ospravedlnil a vyjadril ľútosť, všetko poprel. Správal sa, akoby sa nikdy nič také nestalo.  Krútil hlavou a hovoril, že to mám v mysli nesprávne. Pýtala som sa ho na to viackrát a pri viacerých príležitostiach. Vždy všetko poprel.

Samozrejme, že táto raná spomienka ovplyvnila to, ako sa pozerám na mužov. Po tom, ako sme sa presťahovali, moja mama si našla skvelého partnera, s ktorým sú spolu už 20 rokov. Niežeby som nemala otca, keď som vyrastala. Mala som výborného, len nie toho biologického. Je to šialené, ako ma tých pár rokov s mojím bio-otcom dokázalo poznačiť na celý život. Bolo s ním ťažké vychádzať aj po rozvode. Najskôr, keď bojoval na súde, aby som mu bola zverená do opatery, a potom neskôr, keď neplatil výživné, ako sa rozhodlo na súde.

V mojich romantických vzťahoch je pre mňa všeobecne ťažké dôverovať. Pravidelne som si neistá vlastnou hodnotou a som úplne posadnutá finančnou nezávislosťou. Myslím, že to musí súvisieť s mojou skúsenosťou s domácim násilím v detskom veku. Toto mi otec zanechal. A to som nikdy od neho nepočula jediné ‘prepáč’.

Ja a môj bio-otec spolu sem-tam komunikujeme a stretávame sa. Sme niečo ako kamaráti, párkrát do roka si pri obede alebo večeri povieme, čo je nové. Tak to funguje iba kvôli tomu, že si moja mama veľmi dala záležať na tom, aby mi dookola vysvetľovala, že tým, čo otec robil, nechcel ublížiť mne. Mám 28, čiže odvtedy prešli dve desaťročia, a keď som robila research kvôli Renewals kolekcii, do prvých 5 minút dokumentárneho filmu o domácom násilí, som sa rozrevala! Zažiť domáce násilie je jedna z tých vecí, ktorá s vami zostane navždy. Aj keď ste sa cez ňu naoko preniesli, otočili nový list, alebo odpustili vinníkovi. Keď som sa rozprávala s mamou a pýtala sa si jej povolenie toto zverejniť, povedala, že sa cez to už preniesla a že je to už všetko minulosť. Však po 20 minútach nášho rozhovoru, keď sme zabŕdli do detailov, musela prestať, lebo sa roztriasla po celom tele.

Rodová problematika

Organizácie ako MYMAMY nám zdôrazňujú, že domáce násilie nie je ženský problém. Je to mužský problém, a to vďaka spoločenským normám, ktoré stále dovolujú mužom zmýšlať o ženách ako o fackovacích panákoch pre svoje zranené ego, alebo im dovoľujú premietať svoju toxickú maskulinitu násilnou cestou.  Násilie páchané v súkromnom priestore, doma, nie je viditeľné na verejnosti, preto je nutné zboriť bariéru mlčanlivosti a ignorancie a hovoriť o ňom otvorene. Úprimné výpovede takto postihnutých žien privedú spoločnosť k väčšej empatii, znížia počty ponižovaných a zneužívaných obetí a dodajú viac dôveryhodnosti výpovediam podobne týraných žien.

Stronger than yesterday

Môj príbeh nie je príbehom, ktorý končí odpustením. Tam som sa ešte nedostala. Okrem prelomenia tabu mlčanlivosti, chcela som sa podeliť o túto časť mňa a nadobudnúť tak pocit katarzie.

Príbeh mojej mamy, to ako úspešne prekonala strach a ako nezlomne a životaschopne dokázala vybudovať náš domov odznova, je obdivuhodný, žiaľ, nie je ojedinelý. Našťastie, ona po tejto traumatizujúcej skúsenosti, ktorá zmenila jej mladý život aj jej romantické  predstavy, dokázala znova uveriť v lásku, milovať muža, vychovať dieťa a dať mi láskyplné zázemie a stabilné detstvo, plné radosti a šťastia. Som hrdá na to, že som jej dcéra, som hrdá na jej odvahu zbaviť sa pocitu hanby a nechať ma napísať náš príbeh a budem jej vždy vďačná za všetko, čo pre mňa urobila s plným vedomím, že to v živote mala oveľa ťažšie ako iné mamy.

A áno, je to Britney reference ; )

Organizáciu Mymamy môžete podporiŤ kúpou Mm reworked košiel v Nosene v Bratislave.

Špeci poďakovanie Tammy, ktorá pózovala po boku mňa a mojej mamy.