For some parts, of what I’m going to say, I am ashamed. I won’t lie. But I decided to share anyway, believing, that you’ll take something from it.

Za
niektoré časti toho, čo vám idem teraz povedať, sa hanbím.
Nebudem predstierať. Rozhodla som sa vám zveriť aj tak, veriac, že si z toho niečo
zoberiete.

Minule
som robila prezentáciu na jeden z mojich predmetov (Sociology of Environment and Risk) a dohodli sme sa, že každý zo skupiny si vyberie jednu módnu značku
a preskúmame jej environmental/green/sustainability policy. Vybrala som si H&M a začala browsovať. Najprv sa mi zdalo všetko v poriadku. O tri piliere sustainable developmentu viac-menej
postarané.
Social
– H&M sa snaží o fér mzdu a
pracovné podmienky pre zamestnancov svojich dodávateľov
Environmental
– používa materiály vyrobené s čo najmenším enviromentálnym dopadom, šetrí vodu
Economic –
nezvyšuje ceny svojich eko-produktov, aby aj naďalej zostali dostupné širším
masám
Rétorika
je veľmi presvedčivá a všetci si myslíme, že H&M robí záslužnú robotu.
Nechápte ma nesprávne. Oslavujem všetky tieto zmeny a snahu. U väčšiny značiek
takéto úsilie nevidno.
Bohužiaľ,
čo som si uvedomila pri čítaní iných článkov (už nie na H&M webe) je,
že aj keď H&M CEO, Karl-Johan Persson, v TOMTO interview hovorí o ‘systemic change’, zatiaľ obchádza tú jednu zmenu, ktorá je priam, si dovolím tvrdiť,
najnutnejšia. A to je tá REAL fashion challenge – nekupovať. H&M je prvá značka, ktorá umožňuje ľuďom po
celom svete recyklovať staré
oblečenie výmenou za poukážky na nákup (no super, na nákup ďalšieho a viac oblečenia). Či už H&M alebo ktorákoľvek
iná značka tvrdiaca, že im záleží na trvalo udržatelnom rozvoji, ale zatiaľ
neprišla s kampaňou so sloganom: ‘Boli by sme radi,
ak by ste si tento produkt nek
úpili. alebo hlásajúcou ‘dematerialization’
(=urobiť viac z mála).
A
teraz k tomu, prečo sa hanbím sama pred sebou. Nejdem to
použiť ako výhovorku, ale ako niečo, čo hrá u mňa veľkú rolu v tom, koľko
oblečenia mi prejde cez šatník. Ako módnej blogerke mi ponúkajú značky
spoluprácu, ktorá väčšinou prebieha ako barter – dostanem niečo zadarmo výmenou
za príspevok. Stále si na to pamätám ako najkrajší deň môjho života, keď nám s
Tomášom v H&M showroome prvýkrát
povedali: zoberte si, čo sa vám páči. A ako sme obaja zaliezli do kabínky,
chytili sa za ruky a začali skákať  a točiť sa a otvárať ústa
ako ryby akože kričíme, ale nevydávali
sme zvuky, aby to Katkám nebolo divné. V poslednom čase som tento barter dosť preháňala a najmä v Choies.
Wendy musí byť tá najzlatšia číňanka na svete – vždy keď urobím príspevok s
Choies vecou, mi pekne cez e-mail poďakuje, dobije kredit na stránke a môžem si
‘kúpiť’
nové veci. Ja študujem v Edinburghu, väčšinu peňazí miniem
na nájomné a jedlo a teda som spočiatku naozaj kupovala skoro iba sekáčové
veci. Momentálne sa moja skriňa skladá z nich a z vecí, čo dostanem zadarmo.
Sama si kúpim veľmi málo. A práve
teraz, keď oblečenie prestalo byť o peniazoch, som najviac v tomto teste
neuspela.
Môžem mať viac-menej čo chcem a koľko toho chcem, tak prečo nie, že? Ďalší problém na svete – ako dopravím všetky
tieto handry z Edinburghu domov? 1st world problem najhrubšieho zrna. Smutné.
Dávnejšie
som si povedala, že investujem do kvalitného oblečenia, ktorého vzhľad a štýl
je nadčasový a dlho mi vydrží. To aj robím, ale nejako až teraz som sa
spamätala a spýtala sa sama seba otázku. Kedy bude ten šatník hotový? Kedy
budem mať všetko, čo potrebujem na vytvorenie dokonale nadčasových outfitov,
ktoré ma nikdy neomrzia? Musí v tom byť istá forma závislosti. Párkrát za rok
vám ponúkam na predaj moje staré veci. Aby som si mohla kúpiť nové. Či už z
druhej ruky alebo nie, nemení nič na tom, že to musím nejakým spôsobom
obmieňať. Je to, povedala by som, až taký pocit bezmocnosti v mojom prípade v
tomto momente. Fast fashion vs. slow fashion koncept je vám známy? O slow
fashion sa často hovorí ako o oxymorone. A takisto teda: je módny bloger, ktorému záleží na životnom prostredí
tiež oxymoron? Dá sa blogovať o móde a zároveň propagovať nenakupovanie nových
vecí? Musí sa dať!
Čo je teda
odpoveďou? Nebrať si veci, keď mi ich ponúkajú? Odmietať ponuky na spoluprácu,
ak to má byť za účelom, aby si moji čitatelia kúpili viac produktov? Nerobiť
giveaways? Čím viac ľudí chodí na môj blog, tým väčší marketingový nástroj sa
zo mňa stáva. Tento vplyv sa dá ale využiť aj lepším spôsobom a to je na
posielanie výziev, ako je táto. Poďte so mnou do REAL fashion challenge a dajme
si konzumnú diétu. Zalovme vo veciach, čo už doma máme, prešime si staré, alebo
si vymeňme so spolubývajúcou alebo kamoškou. Načítajme si fashion trendy na
túto jar a skúsme sa pozrieť, čo by sa dalo vytvoriť z toho, čo už v šatníku
máme.
Uvedomujem
si, že celý tento článok môže vyznieť maximálne pokrytecky, len čo ma uvidíte v
niečom novom. Nikdy nie je neskoro na zmenu. Aj len to uvedomenie, že niečo
treba zmeniť, ak nám na životnom prostredí záleží, je už úspech. Bolo veľmi
príjemné si zase spomenúť, prečo som si vybrala Sustainable Development ako môj
degree course a že mi to vlastne vôbec nie je ukradnuté (ako som si už miestami začínala myslieť).
Budem rada,
ak mi napíšete, čo si myslíte (aj na Ask.fm). Nesúhlas a kritika mojich názorov je vítaná,
nakoľko sama nie som úplne rozhodnutá, kam odtialto ďalej. Tiež
prosím fellow fashion blogerov, aby mi poslali link, ak už písali články na podobnú tému. Danke! 🙂
Pekný zvyšok týždňa <3
+ jedna fotka mňa oduševnenej od Adama 😀
—————————————————————————————————-
The other day I did a presentation for one of my subjects (Sociology of Environment and Risk) and we agreed that each person in the group would choose one fashion brand and investigate its environmental/green/sustainability policy. I chose H&M and began to browse. At first everything seemed fine. The three pillars of sustainable development were more or less taken care of.
Social – H&M tries to provide fair wages and working conditions for employees of its suppliers
Environmental – uses materials produced with the least environmental impact, saves water
Economic – does not increase the price of its eco-products so as to remain available to the wider masses
The rhetoric is very strong and we’re all under the impression that H&M is doing a commendable job. Don’t get me wrong. I celebrate all these changes and efforts. For most brands such efforts are nonexistent.

Unfortunately, what I realised when reading other articles (no longer on the H&M’s web) is, that although in THIS interview H&M’s CEO Karl-Johan Persson talks about a ‘systemic change’, he’s bypassing the one change that is, I dare say, absolutely necessary. And that’s the REAL fashion challenge – not to buy. H&M is the first brand that allows people around the world to recycle old clothes in exchange for vouchers (well great, to purchase additional and more clothing). H&M or any other brand, claiming that it cares about sustainable development, hasn’t yet launched a campaign with a similar slogan: ‘We would appreciate, if you didn’t buy this product.’ or calling for ‘dematerialization’ (=to do more with less).

And now as to why I’m ashamed of myself. I’m not going to use it as an excuse, but as something that plays a big role in how much goes through my closet. As a fashion blogger I’m offered cooperation with brands, which mostly works as a barter – I get something for free in exchange for a blogpost. I still remember it as the most beautiful day of my life. Tomas and I heard for the first time in the H&M showroom: take what you like. As we both went to the changing room, we held hands and started to jump and spin, and opened our mouths like fish, as if screaming, but we didn’t make any sounds so as not to seem weird to Katka’s. Lately I’ve gone crazy with this barter deal, particularly with Choies. Wendy must be the sweetest Chinese woman in the world – whenever I make a blogpost wearing Choies stuff, she says thank you via e-mail, recharges my credit on the page and I can ‘buy’ new things. I’m studying in Edinburgh. I spend most of my money for rent and food and so initially I really only bought second hand clothes. My wardrobe consists of them and the things I get for free. I buy very little myself. And right now, when clothes ceased to be about money, I failed this test profoundly. I can have more or less what I want and how much I want, so why not, right? Another problem born – how to transport all these clothes from Edinburgh to Bratislava? 1st class 1st world problem. Sad.

Earlier I said that I was going to invest in quality clothes that look timeless and would last a long time. I’m doing it, but somehow only now I have asked myself a question – when will the wardrobe be final? When will I have everything I need to create perfectly timeless outfits, which I’ll never get bored with? It must be some form of addiction. A couple of times a year I sell you my old stuff. So I can buy new. Whether second-hand or not, it doesn’t change the fact that I have to change it up all the time. It’s, I would say, a feeling of helplessness in my case at the moment. Is the fast fashion vs. slow fashion concept familiar to you? The slow fashion is often referred to as an oxymoron. Thus: is ‘a fashion blogger who cares about the environment’ an oxymoron too? Can there be a blog about fashion and at the same time promote not buying new things? It must be possible!

So what is the answer? Not to take the stuff when I’m offered? Reject offers of cooperation, if it’s to get my readers to buy more products? Stop doing giveaways? The more people go on my blog, the bigger a marketing tool I become. However, this effect can also be used in a better way and that’s to send messages like this. Undertake the REAL fashion challenge with me and let’s get on a consumer diet. Let’s browse things you already have at home, mend the old ones, or exchange with a roommate or friend. Let’s look into spring fashion trends and see what could be done from what we already have in the closet.

I realise the minute you see me in something new, this entire article may sound super hypocritical. It is never too late to change though. Even just the awareness that we must change something if we care about the environment is already a success. It was very nice to remember again why I chose Sustainable Development as my degree course and that it’s an issue I do actually care about deeply (because lately I’ve been beginning to think otherwise).

I’ll be happy if you comment and share what you think. Opposition and criticism of my views is welcome, because I’m not entirely sure myself where to go from here on.
Also I ask my fellow fashion bloggers to send me a link, if you have written articles on a similar topic. Danke! 🙂

I wish you a nice rest of the week <3
+ one pic of passionate me by Adam 😀