I’ve
been in Berlin for 2 months now and as much as it has been so far an experience
which made me grow and learn, it has also been an
incredible struggle. Looking for a flat (and finding it seemed almost impossible),
moving 3 times, dragging furniture around on our bare backs, getting internet
(not having it for 3 weeks), my phone breaking (not having it for 5 weeks) was
made ever more difficult when it was happening all at the same time. Add German
bureaucracy and you have a recipe for daily stress. It was not made better by
being almost completely alone in a city where I knew almost no one and my only
friend was my boyfriend. Having to constantly push out the thoughts about fear
of losing him because of this hyper-tense situation, in which I wasn’t myself
more hours a day than I was myself, didn’t add anything good to this whole
process. My job provided some safety net, but let me tell you, Berlin is not
that cheap after all. It has been difficult and even when most of my technical troubles were resolved and I feel
much better these days, this Berlin experience remains a fight. Enough of that.
Bleugh.
SLOVAK VERSION is in the other half of this post.
Clothes by MONS&FABS Berlin
Shot on my Minolta Dynax 505si + Fuji Superia 200 in Berlin

Among
all this I found her. Louise. We became good friends and she has helped me in so many
ways. Louise studies Fashion- and Designmanagement in Berlin. We have a lot
to talk about, especially, but definitely not exclusively, about fashion.
Louise is a successful model who is signed with agencies in London, Paris and
Berlin, to name a few. At the
moment she’s taking a break from modelling. Why? Well, it’s been getting to
her, physically, and mentally. We can talk for hours about how sick we are of
the fashion industry, how beauty standards are getting more and more impossible,
how fashion changes with incredible speed, and how we both share a dilemma.
Louise’s passion is modelling but she can’t help herself but loathe majority of
what goes into it, mainly the ideal of beauty which is a super skinny (white)
model. My dilemma is more about how fashion prescribes certain models of
femininity. Through them fashion imprisons women and has ultimately detrimental
effects as opposed to liberating. Even more importantly, the fashion industry’s presentation of beauty as something that is
only superficial is dehumanizing women and I hate it. I
can’t decide whether it’s possible not to be a slave of fashion and these ideals,
when one has interest in it.

 

These
photos were created by me and Louise. She’s wearing pieces lent to us from a
super sweet man called Nathan, fashion stylist & Opera costume designer
from Tel Aviv, who opened a shop called MONS&FABS in 2012 in Berlin’s Prenzlauer Berg and has a house brand called
‘Vintage Label.’ For him fashion is about art, but also about craft, hence the
restoring and collecting of high quality vintage fashion. The model in this shoot was scouted by
Nathan himself, when she was looking at his shop windows from outside. I
appreciate pulling the ‘real people’ into fashion (shoots)
and not selling some impossible visions of inaccessible
and unattainable ‘fashion models.’
My
mission became to search for and expose many faces of beauty. I’m aware that
conceptually it is nothing new on Earth, nevertheless I’d like to contribute to the many discussions
(unfortunately still mostly just online) about beauty, females and fashion.
These pictures are not retouched. They are sincere – in the best way, when two
friends play dress up, they can be. Although I don’t want to sell you anything
anymore, clothes-wise, I styled Louise in these beautiful clothes. It was so
tempting and I was in my element basically the whole day. I love creating
outfits, syncing colours, styles and materials, and of course the end effect. Fashion advertising powered by
consumerism powered by capitalism are things much much bigger than us but I
don’t want to that support anymore in any way. What is left to me? Move to an
island and never ever buy anything? Well. What’s left to me, I guess, is to
enjoy fashion, but not in an obsessive ‘I have to have this’ and ‘I have to
show this off’ kind of way. Not in a obsessive ‘My body is not good enough for
this piece of clothing’ kind of way. Not in a ‘Fast, fast, quickly take and
then throw away’ kind of way. Not in a judgemental ‘Look at me, I’m so pretty’ and ‘Please, like me’ kind of way.

I’m
learning how to appreciate clothing for its practical qualities more than
aesthetic (yes, I’m biking everywhere in Berlin and that asks for a certain degree of comfort, warmth and functionality of
clothing), how to wear clothing as a rebellious statement
as opposed to enslavement, how to appreciate the time
it takes to make fashion and slow down (Vestoj’s
‘Slowness’ issue
is a great read about this), how
to be more in power of what I put on myself and that it can be ultimately
liberating.

 

 

One more thing:
Louise keeps asking me and herself why models need to be so skinny. I’d like to
hear your opinions. 

 

Už som v Berlíne viac ako 2 mesiace a tak ako to je skúsenosť, z ktorej
rastiem a učím sa, je to tiež neuveriteľný zápas. Hľadanie bytu (ktorého
nájdenie bolo skoro nemožné), sťahovanie sa 3-krát, nosenie nábytku na našich
pleciach, zháňanie internetu (žitie bez internetu 3 týždne), pokazenie sa môjho
mobilu (bytie bez neho 5 týždňov) bolo ešte zhoršené tým, že sa to všetko dialo
naraz. *BOŽE, MOJA SLOVENČINA JE HROZNÁ, úplne plačem, keď to teraz prekladám z
angliny. Ak viete po anglicky, tak prosím, choďte rovno k anglickým odstavcom* Pridajte nemeckú byrokraciu a
máte recept na denný stres. Nezlepšovalo to, že som bola úplne sama v meste,
kde nepoznám skoro nikoho a môj jediný priateľ je môj priateľ. Neustále som
musela zaháňať myšlienky o jeho strate kvôli tejto hyper-vypätej situácii, v
ktorej som viac nebola sama sebou viac hodín denne ako som bola. Moja práca
ponúkla akú-takú útechu a zástrešie, ale poviem vám, Berlín nie je až taký
lacný. Bolo a je to stále ťažké, a aj keď väčšina mojich technických problémov
bola vyriešená a cítim sa oveľa lepšie tieto dni, táto berlínska skúsenosť
zostáva boj. Dosť tohto už. Bleugh.

 

 

Počas
tohto som ju našla. Louise. Stali sme sa dobrými kamoškami a pomohla mi vo vééľa
veciach. Louise študuje Fashion- and Designmanagement v Berlíne. Vždy si máme
veľa čo povedať, obzvlášť, ale určite nie iba, o móde. Louise je úspešná
modelka, ktorá má zmluvy s agentúrami v Londýne, Paríži a Berlíne, aby som
spomenula pár. V tomto momente si dáva oddych od modelingu. Prečo? No lebo jej
to jednoducho liezlo na mozog a zhoršovalo zdravie, fyzické aj mentálne. Vieme
sa rozprávať hodiny o tom ako nás módny priemysel štve, ako sa štandardy krásy
stávajú čoraz viac nedosiahnuteľné, ako sa móda mení neudržateľným tempom a o
našich dilemách, ktoré sa týkajú módy. Louisina vášeň je modeling, ale nevie si
pomôcť proste nenávidieť väčšinu toho, čo do nej ide, najmä ideál krásy, ktorý
je vychudnutá (biela) modelka. Moja dilema sa týka viac toho ako móda ordinuje
konkrétne vzory ženskosti. Ba ešte dôležitejšie, ako módny priemysel presentuje krásu ako niečo povrchné a
iba vonkajšie a cez toto zbavuje ženy ľudskosti a robí z nich objekty.
Nenávidím to. Neviem sa rozhodnúť, či je možné nebyť otrokom módy a týchto
ideálov krásy, keď je niekoho vášeň móda.

 

 

 

Tieto
fotky sme stvorili s Louise. Má na sebe kúsky požičané od jedného veľmi milého
muža menom Nathan, stylistu a kostýmového dizajnéra z Tel Avivu, ktorý si tu v
Berlíne otvoril v 2012 obchod MONS&FABS v berlínskom Prenzlauer Bergu  and jeho značku ‘Vintage
Label.’ Pre neho je móda umenie, ale hlavne remeslo, preto zbiera a reštauruje kvalitné high fashion vintage kusy. Modelku v tomto shoote objavil Nathan, keď
pozerala na jeho výklad zvonku a stretli sa im pohľady. Oceňujem takýto prístup
a teda zapájanie ‘normálnych ľudí’ do módy (a šútov) a nie predávanie nejakých
vymyslených verzií nedosiahnuteľných a neprístupných ‘fashion
modeliek.’ 

Mojou
misiou sa stalo hľadanie a odhalovanie rôznych tvárí krásy. Som si vedomá, že to konceptuálne nie
je nič nové pod slnkom, avšak chcela by som prispieť k veľa diskusiám
(bohužiaľ, stále len väčšinou online) o kráse, ženách a móde. Tieto fotky nie
sú retušované. Sú úprimné – ako najlepšie vedia byť, keď sa dve kamošky hrajú ‘dress-up’. Aj keď vám už
nechcem nič predávať, čo sa oblečenia týka, najstajlovala som Luise do týchto
krásnych hábov. Bolo to nesmierne lákavé a prakticky celý deň som bola vo
svojom živle. Milujem vytváranie outfitov, synchronizáciu farieb, štýlov a
materiálov, a samozrejme konečný efekt. Módna
reklama
poháňaná konzumerizmom poháňaná kapitalizmom
sú veci, ktoré sú oveľa väčšie ako my, ale ktoré nechcem už podporovať nijakým
spôsobom. Čo mi ostáva? Presťahovať sa na ostrov a už si nikdy nič nekúpiť?
Nuž. Čo mi ostáva je, myslím, je užívať si módu, ale nie obsesívnym ‘Toto musím mať’ a ‘S týmto sa musím
pochváliť’ spôsobom. Nie
obsesívnym ‘Moje telo nie je na tento kúsok dosť dobré spôsobom. Nie ‘Rýchlo rýchlo, hneď brať a potom odhodiť’ spôsobom. Nie ‘Pozri na mňa
aká som pekná’ a ‘Prosím, olajkuj ma’ spôsobom.

Učím sa ako oceniť oblečenie z praktických dôvodov viac ako estetických
(áno, v Berlíne všade bajkujem a to si vynucuje istý stupeň komfortu, tepla, a
funkcionality oblečenia), ako nosiť oblečenie ako vyjadrenie vzdoru a nie
zotročenie, ako oceniť čas, ktorý je potrebný na vytvorenie módy a spomaliť (‘Slowness’
issue časopisu Vestoj
je super
čítanie o tomto), ako byť viac paňou toho, čo si oblečiem a ako je to nakoniec
oslobodzujúce.

Clothes by MONS&FABS Berlin

Shot on my Minolta
Dynax 505si + Fuji Superia 200 in Berlin