This May it will have been 3 years since I started blogging. I must confess. After a very long thought I came to the conclusion, that blogging as I have done so far doesn’t fulfil me anymore. I used to love it, live it and breathe it. After it started to change, I found some excuses: ‘too much uni,’ ‘no photographer,’ new boyfriend.’ 
Now that these excuses are no longer applicable, I had an opportunity to understand. I find blogging as I used to empty. Behind a veil such as ‘fashion’ and ‘inspiration’ lies my immensely consumerist lifestyle and a big dose of narcissism. To this day, you have always appreciated when I was honest with you. So I hope, this won’t be too much.

Teraz v máji to budú 3 roky, odkedy som začala
blogovať. Priznám sa. Po veľmi
dlhom rozmýšlaní som dospela k záveru, že blogovať tak ako doteraz ma už nebaví. Kedysi ma to bavilo najviac na svete, žila som tým a dýchala. Potom sa to začalo meniť a ja som si spočiatku našla vždy výhovorky typu: ‘mám veľa
školy’, ‘nemá ma kto fotiť’, alebo ‘mám nového frajera’.

Teraz, keď ani jedna z týchto výhovoriek už nie
je relevantná, som mala príležitosť na to prísť. Blogovanie ako doteraz mi príde prázdne. Za závojom ako ‘móda’ a
‘inšpirácia’ stojí viac-menej môj neskutočne konzumný spôsob života a statná dávka narcisizmu. Doteraz vždy, keď som bola úprimná ste to ocenili. Tak dúfam, že to teraz nepreženiem.

Okej, väčšina môjho
oblečenia je zo sekáča, ale to vôbec nič nemení na tom, že ho potrebujem neustále obmieňať a že oblečenie zaberá v mojom živote veľkú
porciu. V období najväčšej sledovanosti môjho blogu som bola tak zmagorená, že som dokázala považovať to, čo študujem (trvalo
udržateľný rozvoj), za neužitočné a stratu času. Dokonca som zvažovala, že sa
na to vykašlem.
To by bola teda pekná pakovina. Tento posledný semester mi dal
neskutočne veľa. Ako tak som vytriezvela z mojich 5 minút slávy a zistila, že písať sa dá o toľkých veciach,
ktoré nie sú také prázdne. Teda, zahodiť tento blog by bola tiež
pakovina. Mám publikum, ktoré zväčša pozostáva z mladých žien, tak k nim chcem prehovoriť. Konečne
inak, ako doteraz.
Moja myseľ v tomto období je v úplnom
rozpore. Z každej strany sa na mňa valia články, ktoré ma
vedia rozzúriť a zároveň nechať najviac zmätenú. Tak
napríklad, počuli ste o tej babe, ktorá si postla fotky s menštruačnou krvou na instagram a stiahli jej ich? Alebo o tých dvoch neoholených mladých ženách, ktoré tiež
instagram stiahol?
Ja som bola vychovaná, aby som dbala o svoju
ženskosť a takými vecami ako chlpy tú
ženskosť nekompromitovala. Pamätáte ako som sa neholila pod pazuchami? Nuž raz to možno bude na maturitách, ja za to naveky
na posmech a k znechuteniu a moja mamina mi to nikdy nezabudne 🙂 A
to je len malý náznak toho, ako veľmi vžité sú ideály
ženy.
K mojej zmätenosti: čo je ženskosť? Je to
obraz, ktorý v dnešnej dobe vytvárajú médiá. Čo
ich po tom, že menštruácia alebo chlpy sú úplne
normálna vec, v mainstreamových časopisoch ich neuvidíte. A
keď tak, tak jedine ako sa tých chlpov zbaviť, alebo ako sa vysporiadať s menštruáciou. Nemýľte sa,
holenie je miliónový priemysel. Samozrejme, že nám
marketing predáva chlpy ako niečo špinavé. Kúpme si
všetci žiletky, holiace peny, epilátory, alebo rovno tých pár
ležaní pod laserom… Ďalšia vec sú napríklad
vložky a tampóny, na ktoré je v Británii daň označená
ako ‘luxury products’
.
Prečo je byť ženou dnes také drahé? A prečo to väčšina z nás prijíma ako
niečo nezmeniteľné?
Ja sa momentálne nachádzam v rozpoložení, ktoré by
som definovala ako knowledge-to-action gap. Vo svojom vnútri
viem, že chlpy sú v pohode a že menštruácia alebo pohľad na
menštruačnú krv nikdy nikoho nezabil a nezabije, ALE nemám gule
sa neholiť. Resp. som sa neholila už týždeň (nikde), odkedy K. odišiel domov do
Luxembury. A teraz mám jedno obrovské rozhodnutie pred sebou:
oholím sa, kým príde? Totiž toto pred ním nezakryjem. Von si
dám nohavice a tričko s rukávmi a som v pohode, kým sa
neodhodlám ukázať svoje chlpy na verejnosti 😀 Nie
je to ani tak o K. ako o mne. Už viackrát mi povedal, že ak ma
holenie štve a moja pokožka je citlivá, že sa mám na to vykašlať. Btw. Ani
Beyonce si neoholila.
Samozrejme, na svete sú väčšie problémy. Chápem. Avšak holenie nôh je iba
jedným z preveľa úplne zbytočných ‘beauty
practices’, ktoré sú koniec koncov
zdraviu škodlivé, podporujú binárny prístup k pohlaviu a utvrdzujú v nás pocit,
že ženy sa majú udržiavať a muži nemusia.
Práveže, je to o to smutnejšie, že ja sama si stojím v ceste. K. nemá rád, keď sa maľujem. A
predsa sa vždy primaľujem, aby som sa cítila vo svojej koži.
Tak ako som blogovala doteraz, som do veľkej
miery podporovala vžité konvencie o tom, čo znamená byť
ženou a ako sa má žena správať. Ba čo viac, čo si má žena
kupovať a obliekať, bez ohľadu na to aký to má dopad
nie len na životné prostredie ale aj na konštrukcie pohlavia, ktoré som
doteraz skoro vôbec nespochybňovala, alebo iba
povrchne. Móda má potenciál transformovať spoločnosť a konvencie, ale mám
pocit, že toto sa z módy pomaly vytráca a prevláda
komercia. Túto rastúcu prázdnotu manifestujú články o
trendoch ako ‘in a out’ a podobne.
Ak si to niekto vyskúšal, tak vie, že (internetový) úspech
je veľmi návykový. Ja som sa po dlhom čase strávenom blogovaním ocitla v situácii,
kedy som z väčšej časti prestala
blogovať o tom, čo som chcela, ale o tom, čo som vedela, že sa mojim čitateľom
bude páčiť. Uvedomila som si to, a
aj keď tento blog bude čítať menej
ľudí, nevadí mi to. Aspoň budem vytvárať niečo s čím budem
spokojná a považovať za dôležité, bude ma to opäť
napĺňať a bude to viac ako len estetický zážitok a ľahko
strávitelné mini odstavce. 
Pripájam post z januára, ktorý som nezverejnila, lebo som nemala
odvahu. S týmto strachom pred reakciou publika mám pocit, akoby som vrátila
čas. Mala by som sa predsa cítiť
slobodne a nie spiatočnícky a
zbabelo ustupovať. Sú to moje
myšlienky a môj blog, prečo by som
ich nemohla publikovať? Možno si niečo z toho zoberiete. Niečo sa odvtedy
zmenilo a je zaujímavé to pozorovať.
16.1.2015
Som dosť
deprimovaná čo sa týka môjho blogu. Začalo to jemnými obavami na konci
leta, keď som sa čo raz viac začala zamýšlať nad pointou tohto celého. Moja
inšpirácia v obliekaní nie je na nule, čo som si spočiatku myslela, že
bolo príčinou mojej blogovej nečinnosti. Stále viem vykúzliť outfit,
ktorý milujem. Bohužial, už nemám ten pocit, že by mal niekoho zaujímať.
Keď som
začínala blogovať bolo to hlavne za účelom inšpirovať. Takisto nadobudnúť
pár nových zručností do budúcnosti. Robilo ma to šťastnou, do ničoho som
sa nemusela nútiť a išlo to viac menej prirodzene. 
Cítila
som, že prinášam niečo nové. 
Keď som sa nedávno zverila o mojich pochybách Adamovi,
dal mi jeden celkom podstatný náhľad, ktorý som dovtedy prehliadala. Stala
sa z potreby inšpirovať potreba byť ocenená lajkami, komentármi, fotením
sa na ulici, s kýmkoľvek, kto o to poprosí…? Som v tom už len kvôli
masírovaniu si ega a handrám zadarmo?
Vždy som
balansovala na hrane komercie a undergroundu. Teraz mám ale pocit, že som
celkom uväznená v nejakej ohrade. Vždy keď idem niečo postnúť vyhodnotím,
či sa vám to bude páčiť, či to pochopíte, atď. Možno nebudete súhlasiť, ale ja
zďaleka nie som žiadna zosobnená revolúcia ani drzosť ani nič prevratné,
čo svet ešte nevidel (ok, možno ten slovenský nie).
Nejako
som z toho asi vyrástla. Už nemám potrebu všetkým všetko nové ukázať a
viac-menej sa tým pochváliť. Áno, hovorí sa, že úspech a štastie
nie je nič, ak sa s tým nemáme s kým podeliť. 
Kde ale
končí delenie sa a začína chvastanie sa?
Necítim
sa ako umelkyňa, aj keď som si to možno chcela nejakú dobu nahovoriť.
Teraz zisťujem, že celá moja vízia je priemer, ak vezmeme do úvahy
svetovú blogovú scénu. Užívala som si byť jednookým kráľom medzi
slepými a robila z toho terno sama pred sebou aj pred vami. Už mi
nestačí byť ten jednooký, ale takisto mám pocit, že na viac nemám
kapacitu.
Čo ma
desí a utvrdzuje v tom, že celý môj online úspech si už až tak
neužívam  a že moje umelecké cítenie nie je až tak
vyvinuté je, napríklad keď má na instagrame nudná selfie mojej
tváre oveľa oveľa viac lajkov ako, keď pridám podľa mňa zaujímavú fotku,
ktorá vyjadruje aj iné veci ako len ‘aha, aká som pekná’. 
Moje
publikum je také, aké som si sama svojou tvorbou vyrobila. Zdá sa, že ho viac
zaujíma estetické potešenie z obyčajných outfit fotiek, ktoré, priznám sa,
nie je až také ťažké vytvoriť ako nejaké menej
konvenčné nápady alebo módnu inováciu.
Asi na
to idem zle, veď koniec koncov, blog nie je rocket science a predovšetkým sa
netreba brať až tak vážne. Asi je to tým, že blog býval mojím primárnym zdrojom
zadosťučinenia, zábavy, experimentovania a akási záruka, že sa po škole
nestratím v dave vyštudovaných bez skúseností. Som zúfalá, lebo mi toto blog už
nedáva a neviem ho zmeniť tak, aby mi toto zase prinášal
Pýtam sa
sama seba: má zmysel to tu resuscitovať alebo to nechať tak, kým si nebudem
istá, čo chcem?
Mám
najväčší blok v historií blogu. Snažím sa byť k sebe kritická, ale
potrebujem vás, aby ste boli uprimní a napísali odozvu, poprípade
vlastné skúsenosti. Veľmi to ocením, danke.

——————————————————————————————————————–
OK, most of my
clothes are 2nd hand, but that doesn’t change anything about having to get new
and pass on the old and that occupying myself with clothing takes up a very big
chunk of my life. During the period of the highest traffic and engagement on my
blog I was so delusional, that I even allowed myself to believe that my studies
(Sustainable Development) are useless and a waste of time. I even considered
dropping out.
That would have been
a bust. This last semester I learned incredibly much. I managed to sober up
from my 5 minutes of glory and realized that I could write about so many
things, which aren’t so empty. I have an audience, which consists mainly of
young women, so I’d like to talk to them. Finally a bit differently.
These days my mind
is completely conflicted. From every direction articles are coming at me, which
have the power to unbelievably aggravate me and at the same time leave me
utterly confused. So for example, have you heard about the woman who had her
pics taken down from Insta because they showed menstrual blood? Or about these
chicks who flaunted some pubic hair and were banned as well?
I was brought up to
uphold and physically and psychologically nurture my femininity. And not
compromise it with such things as body hair. Do you remember how I didn’t shave
my armpits for some time? Well, this historical moment might make it to Slovak graduation exams, caused me to be eternally ridiculed by some, and never to be forgiven for this by my mom 🙂 And this is only a taste of how deeply embedded ideals of femininity 
are.
To address my
confusion: what is feminine? It is an image, which is formed by media today.
They don’t care that menses or body hair is completely natural, you won’t see
it in mainstream magazines. What you will see is how to get rid of hair, or how
to make you period bearable and invisible. Don’t be mistaken, hair removal
industry is a big business. Of course their marketing  portrays body hair as something dirty. Let’s
all buy razors, shaving cream, epilators, or just straight up a couple of hours
under the laser… Another thing is pads and tampons, which in Britain are
taxed as ‘luxury products’. Why is it so expensive to be a woman? And why are
the majority of us accepting and viewing it as something unchangeable?
Now I find myself
kind of in a knowledge-to-action gap limbo. On the inside I know that hair is completely fine and natural and that the sight of menstrual blood couldn’t
kill anyone. But I just don’t have the balls (pun intended) not to shave.  Well, I haven’t shaved for a week now
(anywhere), ever since K. left to go home to Lux. So now I’m facing one big
decision: shave or not to shave? You see, this I coudn’t hide from him. Outside
I can wear jeans and a T-shirt and I’m fine, until I decide to show all my hair
to the world 😀 It isn’t really about him though. He has said more than once
that if shaving annoys me and my skin is sensitive, I should just not bother. Btw. Beyonce didn’t shave. Of course there are more pressing problems
in the world. I get it. However, shaving is just one of infinitely many  ‘beauty practices’ which are at the end of
the day harmful to health, support the binary view of gender and confirm the
unnatural necessity of women grooming and men not really having to. It is that
much sadder that me, myself and I stand in my own way. K. doesn’t even like
when I wear make up. And still, I put on a little before I go out. Just to make
myself feel better.
By
blogging the way I did, to a large extent I supported these rooted norms of
what it means to be a woman and how she should behave. Furthermore, what she
should dress like and buy for herself, no matter what the impact not only on
the environment, but the traditional constructions of gender, which I haven’t
challenged thus far, or maybe only superficially. Fashion does have the
potential to transform the society and its values, but I feel like this is slowly
evaporating and consumerism is taking over. This growing emptiness is
manifested by the proliferation of articles such as ‘napičuswag’, etc.
If anyone ever had
the chance to taste how Internet success feels, then they know it’s quite
addictive. After a long time of blogging I found myself in the situation where
I stopped posting what I wanted, but posted what I though the readers wanted
and would like.  I realized that even if
this blog will be read by less people, I’m going to be okay with that. At least
I will create something which I am content with 100%, find important, fulfils
me and it is more than just an aesthetic experience and easily digestible
mini paragraphs.

I’m attaching a post
from January, which I never published, because I didn’t have courage. This fear
of the reaction of my audience makes me feel like I’m turning back the clock. I
should feel free enough to post this kind of stuff and not cowardly back away.
They’re my thoughts and my blog, so why not publish it? Maybe you will take
something from it. Something has changed since this was written and it is
interesting to observe it.

16.1.2015
I am
depressed about my blog. It started with slight concerns at the end summer,
when I began to wonder about the point of all this. My inspiration is not at
zero, as I thought was the reason of my inactivity. I can still conjure an
outfit which I completely adore. Unfortunately, I no longer feel that it should
interest anyone.
When I
started blogging my main goal was to inspire. To gain some skills for the
future as well. It made me happy, I didn’t have to push myself into anything
and it happened more or less naturally.
I felt I
was bringing something new.
When I confided in Adam some time ago, he gave me one
quite substantial insight which I managed to have overlooked for a long
time. Did the need to inspire become the need to be validated with likes,
comments, taking pictures with people on the street, who ask for it…? Am I in
it only for the ego massage and free stuff now?
I’ve
always balanced on the line between commercial and underground and didn’t mind.
Now however, I feel as if imprisoned. Whenever I’m about to post, I evaluate
whether you’ll like it, whether you’ll understand it, etc. You might not agree,
but I’m far from embodying revolution, extravagant or something groundbreaking,
what the world hasn’t seen (ok, maybe the Slovak one hasn’t).
Maybe I
grew out of it. I no longer have the need to show the world everything I
have new and more or less boast with it. Yes, people say, that success and
happiness are nothing if you don’t have anyone to share it with. But where
does sharing end and boasting start?
I don’t
feel like an artist, although I had tried to prove myself otherwise. Now I
begin to realise more and more that my vision is mostly average, if we take the
whole fashion blogging world into consideration. I enjoyed being the one-eyed
king among the blind and made myself seem like a big deal in front of you and
myself. It’s no longer enough for me to be the one-eyed, but I feel like my
capacity to be more might be non-existent.
What
terrifies me and confirms, that I’m not enjoying my online success so much
anymore and that I probably lack any artistic talents is the fact, that for
example a boring selfie of my face on Instagram has many more likes than what I
would consider an interesting photo, which says more than just ‘look, I’m so
pretty’.
My
audience is what I made it to be with my work. It seems it’s more interested in
aesthetic pleasure from a simple outfit  photo, which I admit is much less
difficult to produce, than unconventional ideas or  some fashion
innovation.
Maybe
I’m going about it the wrong way. In the end, blog is not rocket science and
mainly, one mustn’t take themselves too seriously. Maybe how I feel is due
to for so long my blog having been my primary source of satisfaction,
fun, experimentation and some sort of guarantee of not being lost among the
youth with uni degrees and no experience. Am I desperate, because my blog
no longer gives me most of this and I’m unable to amend it in a way for it to
be giving me the same things like before again?
I’m
asking myself: is it worth it to resuscitate or just leave it until I’m
sure what I want? 
I have
the biggest block in the history of my blog. I’m trying to be critical to
myself, but I need you to be honest and give me some feedback, preferably your
own experience. I’ll appreciate it, thank you.